Život Prešova
online
online
Zahalená socha na Dukle čaká na svoj veľký deň a prezidenta
04.10.2014 Svidník
Bratislava 4. októbra (Teraz.sk)- Socha československého vojaka, ktorý salutuje na počesť svojich padlých druhov na predpolí Pamätníka československej armády na Dukle v týchto chvíľach stojí zahalená a čaká na svoj veľký deň. Nastane v pondelok 6. októbra, kedy si pripomenieme okrúhle 70. výročie Karpatsko-duklianskej operácie. Sochu odhalia a veniec na pamiatku zosnulých vojakov tu položí aj prezident Andrej Kiska.
Oslavy však predznamenal spor okolo sochy, ktorý má korene ešte v povojnovej politike v Československu. V snahe pomôcť Slovenskému národnému povstaniu totiž pri Karpatsko – duklianskej operácii utrpeli vysoké straty tak vojská Červenej armády, ako aj 1. československého armádneho zboru.
Pri cintoríne československých vojakov pôvodne, v roku 1949, postavili sochu československého vojaka. Neskôr prevážil názor, že by na pomníku mal byť dominantný sovietsky vojak a československý hrať skôr doplnkovú úlohu. Ešte neskôr československého vojaka z pomníka odstránili celkom a ostal tam len vojak sovietsky.
Dnes sa vracia na podstavec kópia pôvodnej sochy z roku 1949, toto rozhodnutie však vyvolalo v médiách aj verejnosti pomerne živú polemiku..
O čo ide?
Pamätník československých vojakov stráži hroby viac ako päť stoviek Slovákov a Čechov, ktorí tu v roku 1944 padli. Pôvodne, v roku 1949, ho zdobila socha salutujúceho čs. vojaka z dielne sochára Jana Adolfa Vítka.
Neskôr ju nahradili súsoším Josefa Malejovského, na ktorom už hral kľúčovú úlohu sovietsky vojak, jeho súčasťou však bolo aj vyobrazenie československého vojaka.
Napokon, v roku 1964, ho nahradilo súsošie Žalujem sochára Jána Kulicha, na ktorom sa zronená matka opiera o sovietskeho vojaka. Element československej armády sa tak z pamätníka venovaného československým vojakom úplne vytratil.
"Dovolím si položiť otázku. Viete si predstaviť súsošie československého vojaka na ruskom (resp. sovietskom) vojenskom cintoríne alebo francúzskeho vojaka na cintoríne americkej armády?" pýta sa riaditeľ Vojenského historického ústavu (VHÚ) Miloslav Čaplovič. Práve jeho ústav sa totiž rozhodol uviesť pamätník do pôvodného stavu z roku 1949.
Polemiky okolo sochy
"Pamätník čs. armády s vojnovým cintorínom na Dukle, dielo Ing. arch. Josefa Grusa, postupne vraciame do pôvodného stavu, tak, ako vyzeral pri jeho odhalení 4. októbra 1949. Ďalšou etapou rekonštrukcie Pamätníka čs. armády do jeho pôvodného vzhľadu z roku 1949 je osadenie sochy čs. vojaka, ktorý vzdáva na poctu zbraň svojim mŕtvym spolubojovníkom, dielo sochára Jana Vítka," vysvetlil Čaplovič.
"Keďže pôvodná socha, bola bývalým režimom v 50. rokoch 20. storočia zničená, pristúpili sme k realizácii vyhotovenia jej vernej kópie. Vychádzali sme pritom z archívnych dokumentov a dobových fotografií," dodal riaditeľ VHÚ. Kompletný Čaplovičov komentár k rekonštrukcii pamätníka nájdete TU.
To však znamenalo, že Kulichovo impozantné súsošie Žalujem premiestnia do inej lokality. "Súsošie Žalujem bolo osadené v predpolí Pamätníka čs. armády s vojnovým cintorínom na Dukle v roku 1964 ako tretie v poradí. Nezavreli sme ho do depozitu, nezlikvidovali, nezničili, ako sa to často robilo za bývalého režimu, ale premiestnili do vstupnej haly práve modernizovanej vyhliadkovej veže na Dukle, kde bude mať dôstojné miesto,“ uviedol Čaplovič.
Rozhodnutie VHÚ vyvolalo nesúhlas časti ľavicových intelektuálov, ktorí považovali premiestnenie súsošia so sovietskym vojakom za zneváženie sovietskych obetí.
Podľa denníka Pravda pobúrilo aj 83 ročného autora súsošia Žalujem Jána Kulicha. „Odhliadnuc od nehorázneho porušenia autorského práva arogantným samozvaným jednaním, znehodnotila sa národná kultúrna pamiatka. Jednoznačne by mala konať pamiatková inšpekcia ministerstva kultúry a vyvodiť dôsledky v zmysle zákona,“ uviedla pre Pravdu sochárova dcéra Mária Molčanová. Spolu s jeho synom Branislavom Kulichom označili pre denník zámer umiestniť sochu vo vyhliadkovej veži za „diletantské, nekonzekventné a zámerne znevažujúce“ rozhodnutie.
Karpatsko - duklianska operácia
Dňom obetí Dukly, ktorý pripadá na 6. októbra, si najmä Slovensko pripomína jednu z najkrvavejších operácií druhej svetovej vojny. V priestore Duklianskeho priesmyku sa v roku 1944 uskutočnila Karpatsko-duklianska operácia na pomoc Slovenskému národnému povstaniu (SNP). Slovensko si 6. októbra pripomenie 70. výročie tejto udalosti.
Príslušníci 1. československého armádneho zboru pod velením generála Ludvíka Svobodu prekročili 6. októbra 1944 hranice svojej domoviny - Československa. Preto sa tento dátum stal základom pre budúci pamätný deň Slovenskej republiky - Deň obetí Dukly.
O zaradení tohto dátumu medzi pamätné dni SR rozhodli poslanci Národnej rady SR Zákonom číslo 241 z 20. októbra 1993 o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch a v znení jeho neskorších úprav.
Východný front počas druhej svetovej vojny sa v októbri 1944 definitívne presunul na územie Slovenska a vojaci najmä Červenej armády (ČA) začali oslobodzovať jednotlivé dediny a mestá od fašistov. Už 30. septembra 1944 prekročili jednotky 67. streleckého zboru generála I. S. Šmyga 38. armády 1. ukrajinského frontu československé hranice severozápadne od Duklianskeho priesmyku. Následne nariadil veliteľ 38. armády generál Kirill Semjonovič Moskalenko vystriedať 241. divíziu, ktorá sa prebojovala pri Krajnej Porúbke k československým hraniciam, 1. československým armádnym zborom, sformovaným v Sovietskom zväze (ZSSR). Týmto rozkazom umožnil československým vojakom, aby ako prví prenikli pri Duklianskom priesmyku na územie svojej vlasti.
Karpatsko-duklianska operácia vstúpila do dejín ako najväčšia a najkrvavejšia bitka línie východného frontu, súvisiaca s územím Slovenska. Vojská Červenej armády a Československého armádneho zboru počas nej narazili na tvrdý odpor nemeckých jednotiek. Operácia sa na poli vojenských a historických vied v súčasnosti často vníma ako strategicky nevýhodná. Karpatsko-duklianska operácia však bola iniciovaná ako priama vojenská pomoc Červenej armády SNP. Jej cieľom bolo spojenie vojsk ČA s povstaleckými oddielmi.
Pred začiatkom operácie boli sovietske vojská vzdialené asi 40-50 kilometrov od územia Československa.Operáciu uskutočnili vojská 1. a 4. ukrajinského frontu ČA. Samotná operácia sa začala 8. septembra ráno po takmer dvojhodinovej delostreleckej príprave. Jednotky Československého armádneho zboru vstúpili v priestoreDukly na územie domoviny 6. októbra. Zo strategicko-vojenského hľadiska operácia nebola najvhodnejšia pre postup sovietskych vojsk na východnom fronte. Nebola ani v pôvodnom strategickom pláne ČA. Práve pomoc povstaniu si vyžiadala iné riešenie zamerané na oslobodzovacie boje na území súčasného Slovenska.
V čase, keď vojská 1. československého armádneho zboru prekročili štátne hranice v priestore Duklianskeho priesmyku, mal zbor 23.151 príslušníkov, z čoho 4601 bolo Slovákov. Operácia sa skončila 28. októbra 1944.
V celej Východokarpatskej operácii (Karpatsko-duklianskej aj Karpatsko-užhorodskej) stratili vojská Červenej armády 21.000 vojakov, 84.000 ďalších utrpelo rôzne zranenia. Aj jednotky 1. československého armádneho zboru priniesli vysoké obete: 844 mŕtvych a 4068 zranených.
Zdroj: TASR
Oslavy však predznamenal spor okolo sochy, ktorý má korene ešte v povojnovej politike v Československu. V snahe pomôcť Slovenskému národnému povstaniu totiž pri Karpatsko – duklianskej operácii utrpeli vysoké straty tak vojská Červenej armády, ako aj 1. československého armádneho zboru.
Pri cintoríne československých vojakov pôvodne, v roku 1949, postavili sochu československého vojaka. Neskôr prevážil názor, že by na pomníku mal byť dominantný sovietsky vojak a československý hrať skôr doplnkovú úlohu. Ešte neskôr československého vojaka z pomníka odstránili celkom a ostal tam len vojak sovietsky.
Dnes sa vracia na podstavec kópia pôvodnej sochy z roku 1949, toto rozhodnutie však vyvolalo v médiách aj verejnosti pomerne živú polemiku..
O čo ide?
Pamätník československých vojakov stráži hroby viac ako päť stoviek Slovákov a Čechov, ktorí tu v roku 1944 padli. Pôvodne, v roku 1949, ho zdobila socha salutujúceho čs. vojaka z dielne sochára Jana Adolfa Vítka.
Neskôr ju nahradili súsoším Josefa Malejovského, na ktorom už hral kľúčovú úlohu sovietsky vojak, jeho súčasťou však bolo aj vyobrazenie československého vojaka.
Napokon, v roku 1964, ho nahradilo súsošie Žalujem sochára Jána Kulicha, na ktorom sa zronená matka opiera o sovietskeho vojaka. Element československej armády sa tak z pamätníka venovaného československým vojakom úplne vytratil.
"Dovolím si položiť otázku. Viete si predstaviť súsošie československého vojaka na ruskom (resp. sovietskom) vojenskom cintoríne alebo francúzskeho vojaka na cintoríne americkej armády?" pýta sa riaditeľ Vojenského historického ústavu (VHÚ) Miloslav Čaplovič. Práve jeho ústav sa totiž rozhodol uviesť pamätník do pôvodného stavu z roku 1949.
Polemiky okolo sochy
"Pamätník čs. armády s vojnovým cintorínom na Dukle, dielo Ing. arch. Josefa Grusa, postupne vraciame do pôvodného stavu, tak, ako vyzeral pri jeho odhalení 4. októbra 1949. Ďalšou etapou rekonštrukcie Pamätníka čs. armády do jeho pôvodného vzhľadu z roku 1949 je osadenie sochy čs. vojaka, ktorý vzdáva na poctu zbraň svojim mŕtvym spolubojovníkom, dielo sochára Jana Vítka," vysvetlil Čaplovič.
"Keďže pôvodná socha, bola bývalým režimom v 50. rokoch 20. storočia zničená, pristúpili sme k realizácii vyhotovenia jej vernej kópie. Vychádzali sme pritom z archívnych dokumentov a dobových fotografií," dodal riaditeľ VHÚ. Kompletný Čaplovičov komentár k rekonštrukcii pamätníka nájdete TU.
To však znamenalo, že Kulichovo impozantné súsošie Žalujem premiestnia do inej lokality. "Súsošie Žalujem bolo osadené v predpolí Pamätníka čs. armády s vojnovým cintorínom na Dukle v roku 1964 ako tretie v poradí. Nezavreli sme ho do depozitu, nezlikvidovali, nezničili, ako sa to často robilo za bývalého režimu, ale premiestnili do vstupnej haly práve modernizovanej vyhliadkovej veže na Dukle, kde bude mať dôstojné miesto,“ uviedol Čaplovič.
Rozhodnutie VHÚ vyvolalo nesúhlas časti ľavicových intelektuálov, ktorí považovali premiestnenie súsošia so sovietskym vojakom za zneváženie sovietskych obetí.
Podľa denníka Pravda pobúrilo aj 83 ročného autora súsošia Žalujem Jána Kulicha. „Odhliadnuc od nehorázneho porušenia autorského práva arogantným samozvaným jednaním, znehodnotila sa národná kultúrna pamiatka. Jednoznačne by mala konať pamiatková inšpekcia ministerstva kultúry a vyvodiť dôsledky v zmysle zákona,“ uviedla pre Pravdu sochárova dcéra Mária Molčanová. Spolu s jeho synom Branislavom Kulichom označili pre denník zámer umiestniť sochu vo vyhliadkovej veži za „diletantské, nekonzekventné a zámerne znevažujúce“ rozhodnutie.
Karpatsko - duklianska operácia
Dňom obetí Dukly, ktorý pripadá na 6. októbra, si najmä Slovensko pripomína jednu z najkrvavejších operácií druhej svetovej vojny. V priestore Duklianskeho priesmyku sa v roku 1944 uskutočnila Karpatsko-duklianska operácia na pomoc Slovenskému národnému povstaniu (SNP). Slovensko si 6. októbra pripomenie 70. výročie tejto udalosti.
Príslušníci 1. československého armádneho zboru pod velením generála Ludvíka Svobodu prekročili 6. októbra 1944 hranice svojej domoviny - Československa. Preto sa tento dátum stal základom pre budúci pamätný deň Slovenskej republiky - Deň obetí Dukly.
O zaradení tohto dátumu medzi pamätné dni SR rozhodli poslanci Národnej rady SR Zákonom číslo 241 z 20. októbra 1993 o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch a v znení jeho neskorších úprav.
Východný front počas druhej svetovej vojny sa v októbri 1944 definitívne presunul na územie Slovenska a vojaci najmä Červenej armády (ČA) začali oslobodzovať jednotlivé dediny a mestá od fašistov. Už 30. septembra 1944 prekročili jednotky 67. streleckého zboru generála I. S. Šmyga 38. armády 1. ukrajinského frontu československé hranice severozápadne od Duklianskeho priesmyku. Následne nariadil veliteľ 38. armády generál Kirill Semjonovič Moskalenko vystriedať 241. divíziu, ktorá sa prebojovala pri Krajnej Porúbke k československým hraniciam, 1. československým armádnym zborom, sformovaným v Sovietskom zväze (ZSSR). Týmto rozkazom umožnil československým vojakom, aby ako prví prenikli pri Duklianskom priesmyku na územie svojej vlasti.
Karpatsko-duklianska operácia vstúpila do dejín ako najväčšia a najkrvavejšia bitka línie východného frontu, súvisiaca s územím Slovenska. Vojská Červenej armády a Československého armádneho zboru počas nej narazili na tvrdý odpor nemeckých jednotiek. Operácia sa na poli vojenských a historických vied v súčasnosti často vníma ako strategicky nevýhodná. Karpatsko-duklianska operácia však bola iniciovaná ako priama vojenská pomoc Červenej armády SNP. Jej cieľom bolo spojenie vojsk ČA s povstaleckými oddielmi.
Pred začiatkom operácie boli sovietske vojská vzdialené asi 40-50 kilometrov od územia Československa.Operáciu uskutočnili vojská 1. a 4. ukrajinského frontu ČA. Samotná operácia sa začala 8. septembra ráno po takmer dvojhodinovej delostreleckej príprave. Jednotky Československého armádneho zboru vstúpili v priestoreDukly na územie domoviny 6. októbra. Zo strategicko-vojenského hľadiska operácia nebola najvhodnejšia pre postup sovietskych vojsk na východnom fronte. Nebola ani v pôvodnom strategickom pláne ČA. Práve pomoc povstaniu si vyžiadala iné riešenie zamerané na oslobodzovacie boje na území súčasného Slovenska.
V čase, keď vojská 1. československého armádneho zboru prekročili štátne hranice v priestore Duklianskeho priesmyku, mal zbor 23.151 príslušníkov, z čoho 4601 bolo Slovákov. Operácia sa skončila 28. októbra 1944.
V celej Východokarpatskej operácii (Karpatsko-duklianskej aj Karpatsko-užhorodskej) stratili vojská Červenej armády 21.000 vojakov, 84.000 ďalších utrpelo rôzne zranenia. Aj jednotky 1. československého armádneho zboru priniesli vysoké obete: 844 mŕtvych a 4068 zranených.
Zdroj: TASR
0
www.ZIVOTPO.sk
